Podnikanie v zahraničí

Rozhodnem sa ísť na výlet cez pol Slovenska. Naplánujem si cestu.  Sadám do auta, natankujem. Ten benzín je neskutočne drahý, čo už…to je proste náš nenažraný systém hovorím si s úškrnom na tvári. Kúpim si diaľničnú známku. Ako si tak idem po diaľnici, v diaľke vidím policajnú hliadku. Hovorím si výborne, aspoň si robia svoja robotu. Zastavia ma, všetko je v poriadku, známku mám, papiere sedia, rýchlosť som neporušil a mám dokonca aj novú oranžovú lekárničku s 10 centimetrovým bielym krížom uprostred. Pán policajt mi ale vypisuje pokutu, a ja sa nesnažím zakryť svoje prekvapenie a zdesenie. Pýtam sa čo som porušil, keďže som šiel ani nie 120-tkou. A Pán policajt mi hovorí že som bezdôvodne jazdil v ľavom jazdnom pruhu…Tak som mu jednoducho vysvetlil, že určite to nebolo bezdôvodne. Je pravdou že v pravom pruhu nešlo žiadne auto, teda som nikoho nepredbiehal. Keď si kupujem diaľničnú známku za nemalé peniaze, tak tá diaľnica má vyzerať úplne inak, nie ako železnica s koľajnicami. A to som nezačal hovoriť o dierach na ceste, ktorých aj na diaľnici je požehnane.  Po prvé som nechcel riskovať svoju bezpečnosť na diaľnici. Po druhé som nechcel vystaviť svoje auto tým koľajniciam či dieram a riskovať tak jeho poškodenie. Tak som prešiel do ľavého pruhu, čo sa mi zdalo ako rozumné a prirodzené riešenie. Očividne toto riešenie bolo racionálne len pre mňa. Nie pre príslušníka policajného zboru a už vôbec nie pre moju peňaženku, ktorá mala prísť o 60 eur. Radšej by som tých 60 eur venoval Erike z prešovského podchodu na hlavnej ulici ako ich zaplatiť ako daň za racionálne riešenie. Páni politici len vyberajte tých správnych dodávateľov na stavbu diaľníc, s najNEvýhodnejšou ponukou a „ŠIROKÝM“ portfóliom služieb.